Už de facto dva dni existoval nový štátny útvar v srdci Európy, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov rozpadajúceho sa Rakúsko-Uhorska. Ale v Turčianskom Svätom Martine sa stále horlivo diskutovalo o prihlásení sa k vznikajúcemu štátu a z obáv reakcií Maďarov. Od 29. októbra 1918 sa v budove Tatrabanky schádzali zástupcovia z celého Slovenska, ktorých bolo vyše 200 ( v niektorých zdrojoch sa uvádza len okolo 60 – 70), aby sa dohodli na znení dokumentu ktorý dnes poznáme pod názvom Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa.
Dokument nakoniec predstavili 30. októbra 1918 v upravenom znení, ktoré navrhol Samuel Zoch. O 14. hodine predseda zhromaždenia Matúš Dula informoval o situácii,neskôr Andrej Hlinka vyzval Slovákov k jednote a v poslednom bode zhromaždenie ustanovilo Slovenskú národnú radu, pozostávajúcu z 20 členov a aj jej 12 – členný výkonný výbor, ktorý tvorili zväčša nečlenovia SNR. V mene tejto Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch. Naneštastie pôvodný text a aj zápisnica sa však stratili.
Zlé svetlo na dokument vrhá veľa nejasností, napr. hneď večer v deň vyhlásenia Výkonný výbor SNR zmenil jeho znenie, po zistení informácií od Milana Hodžu, že bola v Prahe vyhlásená Československá republika, a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo. Ďalším problémom bolo aj to, že zastúpenie slovenského národa nebolo reprezentatívne, prevažovali Martinčania a evanjelici, pričom Slovensko bolo prevažne katolícke.
V dokumente sa používajú spojenia ako slovenský národ, česko-slovenský národ, ale aj slovenská vetva česko-slovenského národa. Posledné dva pojmy slúžia čisto politickému významu a dôvodu, a to aby sa predišlo zbytočným komplikáciám o odôvodnení Československa v zahraničí.
Patrí k základným pilierom zrodu spoločného štátu. Je potvrdením, že aj Slováci chcú byť súčasťou nového štátu. Preto by sme nemali zabúdať na tento dokument, a aj z toho dôvodu že sa táto udalosť odohrala v našom meste.