Mesto Martin

Čas čítania: 4 min

Archeologické nálezy dokladajú osídlenie Turca v strednom eneolite (2600 – 2300 pred Kr.), kedy sa prvé osídlenia ľudí badenskej kultúry nachádzali na úpätí Veľkej Fatry. V strednej dobe bronzovej bolo osídlenie Turca už súvislejšie, pomerne bohaté nálezy už aj priamo v oblasti mesta pochádzajú z doby železnej a rímskej. Usadlíci tu už od bronzovej doby budovali opevnené hradiská, vyrábali pracovné nástroje a šperky z bronzu, no tiež obrábali pôdu a chovali dobytok. Terasy rieky sa stali útočiskom obyvateľov lužickej kultúry (Jahodníky), vo veľkomoravskom období bol región osídlený už pomerne husto, čo dokladajú viaceré mohyly z 9. a 10. storočia (Priekopa). Turcom viedla významná cesta z Ponitria do Poľska, popri ktorej vznikali slovanské osady.[6] Kotlina bola do Uhorska začlenená začiatkom 12. storočia, správa územia však podliehala hornonitrianskemu centru. V 13. storočí územie patrilo pod správu Sklabinského hradu.

Prvá písomná zmienka je z roku 1284, ako „villa sancti Martini“, ktorá lokalitu nazýva podľa kostola, zasväteného sv. Martinovi – biskupovi z francúzskeho Tours. Spomína sa to v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria. Hospodársky vzostup zastavil v septembri 1431 vpád Husitov, široké okolie vyplienili aj v roku 1433. Ich konanie odsúdil i kráľ Žigmund, ktorý 23. septembra 1434 mestu obnovil staré výsady.

Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, kedy oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (1443 – 1445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií. V roku 1557 získalo od kráľa Ferdinanda trhové právo, potvrdené 24. februára 1668 kráľom Leopoldom. V polovici 16. storočia tu okrem kováčov, spomínaných už v roku 1384, pôsobili obuvníci, zámočníci a hrnčiari, ktorí si vytvárali cechy. Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, kedy zhorel takmer celý Martin a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22. apríla 1843.

Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie. Ku koncu 19. storočia sa mesto stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Medzi ostatné významné spolky založené v meste patrí aj prvý ženský spolok Živena (1869), Slovenský spevokol (1872), ale aj Dobrovoľný hasičský spolok (1873).

Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám. Rozšíreným zamestnaním tunajších žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, koncom 19. storočia sa, aj zásluhou vybudovania železnice, začal presadzovať obchod. Populárny bol podomový predaj, mnohí Martinčania odchádzali za obchodom i do sveta a výnimočné meno si získali turčianskí olejkári. Podporu obchodu a podnikania znamenalo založenie Sporiteľne v roku 1868, v roku 1884 (1886) tu vznikla Tatra banka a pôsobila tu i Martinská vzájomná pokladňa a Turčianska úverová banka. Od roku 1869 v Martine pôsobil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ďalšia tlačiareň vznikla v roku 1898. Pre rozvoj literatúry, jej vydávanie a šírenie bol významný vznik Kníhkupecko-nakladateľského spolku v roku 1886. V roku 1893 tu z iniciatívy Andreja Kmeťa vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, propagáciu slovenského folklóru, ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov vykonávalo od roku 1910 družstvo Lipa. V prvých rokoch 20. storočia tu vznikol priemyselný podnik Tatra nábytok, pivovar, rafinéria minerálnych olejov a celulózka.

30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Po vzniku nového štátu nastal rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života. Svoju činnosť obnovila a rozšírila Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť i Slovenské národné múzeum. Na tradíciu slovenského gymnázia nadviazalo Štátne reformné reálne gymnázium, založené v roku 1919. V prvej polovici 20. storočia tu pôsobil aj Slovenský spevokol, Spevácky zbor organizovaného robotníctva, Slovenská národná galéria a Turčianska filharmónia, v roku 1938 tu dočasne pôsobila Slovenská vysoká škola technická. V roku 1941 v meste vznikla Slovenská národná knižnica, o rok neskôr tlačiareň Neografia, v januári 1944 tu vzniklo Slovenské komorné divadlo. V období Slovenského štátu bol Martin spolu s Bratislavou kultúrnym centrom krajiny.

Dôležitú úlohu zohral Martin a jeho okolie aj počas Slovenského národného povstania, kedy sa tu vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru a tunajšia posádka prešla na stranu povstalcov. Na konci 2. svetovej vojny bol Martin oslobodený Červenou armádou, 11. apríla 1945. Po obnovení ČSR bola v roku 1948 začatá výstavba Závodov ťažkého strojárstva, už o rok neskôr začala výroba oceľových konštrukcií a žeriavov. Vybudovaná bola tepláreň, podnik Biotika, Divadelná technika, viaceré stavebné závody, rozšírená a zmodernizovaná výroba bola v tlačiarni Neografia, Turčianskych celulózkach, pekárni, mliekárni a Fatre. Budovali sa nové štvrte (Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie) a sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Rozšírené bolo Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, vybudované bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. Otvorené bolo Slovenské národné literárne múzeum a Turčianska galéria.

V roku 1962 bolo v Martine vytvorené pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, v súčasnosti samostatná Jesseniova lekárska fakulta. Po zmene režimu a ukončení strojárskej výroby nastala v meste zložitá ekonomická situácia a zvýšila sa nezamestnanosť. Postupne sa však vybudovali a otvorili nové prevádzky, podstatne sa znížila aj nezamestnanosť.

24. augusta 1994 bolo mesto Martin zákonom vyhlásené za národné kultúrne centrum Slovákov.

zdroj: wikipedia