Z časopisu Svet socializmu č. 12, 16.3.1982
Hoci neraz opravnene hromžíme na stavbárov, v posledných rokoch nejedna čata či brigáda uplatňuje metódu, ktorá ponúkla možnosť skoncovať s legendou o stavbárskom modrom pondelku. Nie je to všeliek – iba jedna z možností prinášajúcich bohaté ovocie, najmä ak sa jej chopia majstri svojho remesla, majstri s chuťou robiť i premýšľať
SEVERNEJŠIE AKO SEVER
Jedno zo sídlisk v Martine sa nazýva Sever. Strojárske mesto rastie a ľudia potrebujú bývať. Pár sto metrov od Severu na sever začali v jeseni uplynulého roku vyrastať domy.
Stojíme v nedokončenej kuchyni. Keď tu o pár mesiacov bude pri večeri sedieť celá rodina, pod nohami šesť poschodí, nad hlavou ďalšie tri, neuverí pocitom, ktoré sme prežívali v ten februárový deň. Obavy z toho, či bez návratu zídeme dolu, sa miešali s obavami o mužov, ktorí sa pohybovali po okraji nad strminou bez zaváhania a na miesto osadzovali obvodový panel. Kúsok ďalej sa tiahlo lano, hrubé ako palec, ktoré zabezpečovalo terasu po celom obvode; nám však pripadalo ako nitka, čo neudrží ani mačku. Ale domy musia rásť. A dnes rastu práve takto.
Štrnásti chlapi – jeden z nich viaže dolu panely na hák, druhý riadi žeriav – sa s istotou pohybujú v priestore, ktorý ráz poskytne strechu na hlavou, teplo, pohodu. No teraz tu, severnejšie od Severu, len mrzne, hoci svieti slnko, a jediný útulok je o štyri poschodia nižšie, kde sa tých štrnásť aj s nami pomešti v maličkej kutici. Nakrájajú nám domácu slaninu i klobásu, nik sa nemusí zodvihnúť, ak chce čosi podať od najvzdialenejšieho kúta. Dosiahne posediačky. Teplo zabezpečujú nie radiátory, ale maličký žiarič, na stenách na polyuretánové obloženie, aby vzácne jouly neunikali cez premrznuté steny.
Rozprávame sa. Hore pri robote nebolo na rozhovor veľa času, práca nečakala. Tu pri desiatej a horúcom čaji sa a svoje miesto dostávajú všetky detaily, vypĺňajú obrysy, čo sa dali tušiť už hore, na nedokončenom siedmom poschodí, hovoria o partii, ktorá sa rozhodla, hoci to rozhodovanie nebolo jednoduché. Zlobinova metóda.
Problémy
Zlobinova metóda ráta s tým, že stavbárska brigáda je ucelený komplex, viac profesií v rukách každého člena je samozrejmosťou, takže dom sa stavia od základov na kľúč. Táto brigáda socialistickej práce XV. zjazdu KSČ pod vedením hrdinu socialistickej práce Františka Janču je však montérska partia. Ako na to šli?
„Viete, človek číta rôzne noviny a časopisy pri svojej práci chce ísť dopredu.. zlobinka nabáda k zodpovednosti, aktívnemu vzťahu k práci, k šetreniu materiálom i časom, dokazuje že takýto postoj k práci prináša výsledky. Otázka bola, ako si to v brigáde zorganizujeme“
Rozmýšľali a – oplatilo sa. Našli spôsob, ako zorganizovať montérsku brigádu po zlobinovsky, robia zmluvy na jednotlivé bloky a všetko ostatné ide chozraščotným systémom – dve strany účtovnej knihy: dal – má dát. Pritom však stále poškuľujú po kompletnej partii, po stavbách na kľúč. Nielen preto, že pri tomto postupe je výsledok výraznejší, ale najmä preto, že tak sa dá viac manipulovať s ľuďmi i materiálom, prácu možno ľahšie reorganizovať, vedúci brigády má väčšie zázemie.
No i takto si vedia s problémami poradiť, hoci je ich nemálo. Napríklad – panely. S nimi napokon majú starosti všetky stavebné podniky. Jedna paneláreň robí nekvalitné z objektívneho, druhá z menej objektívneho dôvodu. Výsledok je však vždy ten istý, ak sa kvalita panelov nemá prejaviť na kvalite domu; zvyšuje prácnosť, ľudia robia prakticky zadarmo a čo je najhoršie – zbytočne. Iná vec je napríklad ustrážiť poškodený materiál. Panely trpia aj prepravou, rozbité okná nie sú zvláštnosťou a brigáda si musí ustrážiť, aby sa škody nepripisovali na jej konto.
Inokedy zasa nie je hotová príprava stavby, základy – aj vlani tak bolo. Šli potom stavať jasle. Našťastie, s občianskou vybavenosťou už majú skúsenosti. No mrzí ich, že rozostavaný dom leží – vlastne stojí – ľadom, že sa minie zbytočne veľa energie na jeho temperované, lebo po montážnikoch musí čakať na ďalšie profesie.. A pritom komplexná stavba na kľúč by bola prínosom pre brigádu aj pre spoločnosť.
Zatiaľ sa všetci naučili, že jeden usporený deň práce so žeriavom predstavuje pre nich osemsto korún úspory na nákladoch, že jedna iesacka stojí tritisícšesťsto korún mesačne, že previnutie motora, ak sa preťažuje, im pohltí štyri stovky, že prídavné sila na veľké cementové silo, ktoré všetci pohadzovali po stavbách, no jančovci si ich poopravovali, im šetria cement aj čas. Vedia, že svoju cenu má každý kilogram klincov, dosák, polyuretánu, a že čo ušetria, ušetria sebe – aj nám.
PANELY – ĽUDIA
Dom sa stavia z panelov, brigáda z ľudí.
František Jančo. Na stavbách strávil štyridsať rokov, vlani na jeseň dostal pozvánku do Prahy a odvtedy ma právo nosiť na kabáte hviezdu hrdinu socialistickej práce. Keď si bol v Prahe po vyznamenania, vraj nevedel, čo povedať, kam sa postaviť. Na slávnostné príležitosti on nie je. Ale na stavbe neurobí zbytočný krok, čo povie, to sedí. Ä brigáda pod jeho vedením – to je práca v skrátenom termíne so zárukou kvality. Práca je jeho živlom. Poznáte azda lepší dôvod, aby niekto dostal titul hrdinu?
Štefan Mikyta. Domov, do Krušetnice na Orave to má vari sedemdesiat kilometrov. Za sebou má takmer dvadsať stavbárskych rokov, tri roky v bani. V Krušetnici štyri deti a mandát poslanca národného výboru. Cez týždeň šťavia domy Martinčanom, v nedeľu kultúrny dom vo svojej obci. Ä ako člen sociálnej komisie organizuje tam deti, aby sa postarali o starších osamelých ľudí. Dedina starne. Na pohľad zostarel v robote aj Štefan Mikyta, no ruku má pevnejšiu ako dvadsaťročný mladík a chuti je v ňom tiež dosť. Kým schádzame s ostatnými na desiatu, on ešte zostávajúcim betónom zalieva medzery. Aby nič nevyšlo nazmar.
Milan Lepulica. Usmiaty a zhovorčivý, čo však nie je na úkor robote. Nenadarmo sa Jančo rozhodol zasvätiť ho do všetkého, čo má vedieť vedúci brigády. V Lepulicovi vyrastá nástupca a keď ho vidíme, ako so svojou časťou čaty bez zastavenia skladá trojizbový byt, usudzujeme: bude to dobrý nástupca.
Miro Blahušiak, radový montér. Je z Koštian, tak ako vedúci brigády, vyučený a šikovný murár, a to ho aj priviedlo do partie. Vie sa nielen dôkladne obracať, ale aj uvažovať o tom, že keby sa montérska partia rozšírila a stavali by na kľúč – dostali by sa k slovu zlaté remeselníčke ruky všetkých členov brigády.
Jozef Oboza. V brigáde je najkratšie, no podľa toho ako mu predák za všetkých gratuluje k narodeninám, vidieť, že zapadol.. Laco Gregaj, pracant, ktorý sa na všetko pozrieť kritickým okom, veselý Karol Konyves, Jozef Nadžák, mládenec, ktorý pre robotu nemá čas na ženbu, Jozef Štípala… štrnásť chlapov. A ich pomocníci – šoféri, zavozníci, či starý ujo Vargončík, čo sa tu pohybuje s kladivom, majzlom a sedemdesiatimi štyrmi rokmi na chrbáte. Ľudia, ktorým pod rukami rastie dom.
KONIEC LEGENDÁM
V januári tu bolo mínus dvadsaťosem. Museli prerušiť prácu a vybrať si dovolenky. Uvažovali, ako sa asi stavia na Sibíri v mrazoch ešte väčších. Usúdili, že tam je iná technológia, že iné je stavať betónový masív, ktorý sa tuhnutím sám zahrieva, a iné ich zabetónované medzery a škáry, ktoré by vymrzli. Tak si vybrali dovolenku a – narástol im nečakaný sklz.
Vo chvíli, keď čítate túto reportáž, zrejme už v dome severnejšie od Severu pracujú remeselníči a na montáži vari päťdesiat metrov ďalej jančovci doháňajú sklz, dva premrznuté týždne. Skoncovali s legendami o modrom pondelku – zlobinovci majú termín v zmluve a tak robia aj po dve soboty. Dokonca v takom krátkom mesiaci, ako je február.
Robotu majú podenelnú, povinnosti zabehané. Vedúci brigády vraví: „Veľa toho už teraz nevymýšľame. Od budúceho roku ideme na nový systém panelov, do tohto starého sa už nevyplatí investovať. Pripravujeme sa radšej na novú technológiu, bude treba zváračov, nuž chlapci si robia kurzy. Časť teraz, ďalšia potom. Zlobinka si vyžaduje, aby stavbár ovládal viacero prefesii. Možno neskôr predsa len prejdeme na stavby na kľúč, no teraz treba uvažovať, ako budeme robiť nové montáže..“
Keď ich počúvam, v duchu musím prirovnať túto partiu k baníkom. Majú to totiž premyslene takto: budú robiť na dve smeny. Väčšina časť brigády predpoludním, štyria-piati popoludní. Ani jedna časť partie nedokonči svoju robotu do bodky, ale pred fajrontom začne pripravovať všetko pre prácu ďalšej smeny, aby dom rástol plynule a rýchlejšie.
„A ako budete potom hodnotiť jednotlivcov?“ pýtame sa.
„Už sa predsa poznáme, V brigáde sa treba spoľahnúť, jeden na druhého, vieme, kto koľko odrobí. Ak čosi zašantročím, pokazím, nespravím, poškodím seba aj druhých“. A to si všetci dobre uvedomujú.
Gustáv Bartovič
Foto: Juraj Kolenčík
Ďalšie fotografie
- FB Starý Martin – album 60te roky – 150 fotiek
- FB Starý Martin – album 70te roky – 225 fotiek
- FB Starý Martin – album 80te roky – 182 fotiek